|
Bola raz jedna sirôtka a nemala nikoho, len neboráka otca horára, lebo jej chudinka matka zomrela. Teraz bola biedna, ale keď sa otec onedlho oženil, bola ešte biednejšia. Macocha mala tiež dcéru v tých rokoch ako naša sirota a obe boli mrchavé, zle jej robili, ako len vedeli. Sirota bola krásna ako jarná ruža, a to najmä macoche oči klalo, lebo jej dcéra bola mrzká. Od zlosti začala vymýšľať, ako by jej len ublížila.
Raz v sobotu bola veľká hostina a všetky dievčatá sa ta poberali, len macocha nechcela sirotu pustiť, že čo by ona tam robila, aby vraj len doma ostala.
- Ani sa mi nepohneš odtiaľto, veď by si mi len na hanbu bola, – hundrala macocha. – A všetko mi poriadiš a ešte čo ti dám, urobíš!
Tu vezme mericu hrachu a mericu šošovice, vysype na hromadu, zmieša a káže jej, aby to pekne čisto prebrala, kým sa vrátia, lebo inak bude zle.
Macocha s dcérou sa vyfintili, ako vedeli, a odišli. Sirôtke bolo smutno, nevedela si rady s toľkou hŕbou miešaniny a dala sa do plaču. Vtom ju počuli dva holúbky. Prileteli na oblok, zaďobkali a spýtali sa jej:
- Ach, – povie ona, – macocha ma nepustila na tanec, a dala mi ešte túto miešaninu rozobrať na čisto, aby ani zrnko šošovice v hrachu nezostalo. Ja to nemožem tak chytro spraviť a macocha ma zbije, keď sa vráti.
- Neboj sa, dievčička, – povedia tie holúbky, – ale počuj, čo ti povieme. Donesieme ti oriešok, ty si ho otvor, nájdeš v ňom šaty, oblečieš sa do nich a choď na tanec! My ti zatiaľ všetko popreberáme. Aleže nepovedz nikomu, kto si, odkiaľ si! Keby ťa macocha alebo sestra chválili, nedaj sa im do známosti, ale utekaj domov, prv ako pôjdu ony.
Dievča sa im poďakovalo a poslúchlo. Vytiahlo z orieška šaty biele ako ľalia, oblieklo sa a bežalo. Všetci sa už veselili, tancovali, ba aj sám mladý knieža prišiel na tanec.
Ako sa ukázala sirôtka, knieža ju hneď pojal do tanca a viac z nej oka nespustil, iba s ňou sa zvŕtal. Len to ho mrzelo, že nechcela povedať, kto je, odkiaľ je. Tancovali skoro do svitu, ale nad ránom sa vykradla von a hybaj! bežala domov.
Pribehla domov a tu už všetko bolo na mieste, hrach a šošovica prebraná. Holúbky vzali len šaty v orieškovej škrupine a už odleteli, ktovie, kam sa podeli. Ledva sa im stačila poďakovať.
Zanedlho prišla i macocha a sestra a tu sa mala sirota čo napočúvať o akomsi neznámom utešenom dievčati, čo sa nielen všetkým, ale aj samému kniežaťu tak zapáčilo, že s druhou ani tancovať nechcel.
Od toho tanca nemal knieža pokoja, čo len vždy o tom rozmýšľal, ako by tú neznámu našiel.
Čoskoro bola zase hostina a knieža sa len ta zberal. Macocha i jej dcéra sa ešte väčšmi vyfintili, na tanec sa brali, a keď sa naň pýtala aj dievčina, okríkla ju macocha:
- Veď ti ja dám, ty škrata! Doma budeš sedieť, ani sa nepohneš od pece. Za takú ohyzdu by som sa musela len hanbiť!
Potom vzala mericu prosa a mericu maku, dobre to všetko zmiešala, vysypala na stôl a povie jej:
- Toto mi preberieš, kým sa vrátime, lebo ti bude beda!
Všetci odišli, len biedna sirota zostala doma plakať. Zle sa jej preberalo, nuž dala sa do plaču a zafňukala:
- Ach, mať moja, mať moja, čože si ja počnem!
Nestačila to ani vyriecť, už sedeli na obloku holúbky.
Veľmi sa zaradovala, keď ich zase zazrela, otvorila im oblok a holúbky jej poznove doniesli orech a v ňom ešte krajšie šaty ako minule.
Naradovaná vezme šaty, oblečie sa. Radosť bola na ňu pozrieť. Ak bola po prvý raz krásna, teraz bola ešte krajšia. Keď sa zjavila na hostine, všetci sa iba na ňu dívali a knieža z nej oka nespustil. Ani teraz mu nechcela prezradiť, kto je, odkiaľ je, a nad ránom sa mu chytro vyšmykla a hybaj! domov. Tam sa do starých šiat preobliekla, holúbkom, čo zatiaľ pekne-rúče mak od prosa popreberali, sa poďakovala, a ledva holúbky odleteli, už tu bola macocha s dcérou.
- Či si popreberala? – opytuje sa jej hneď.
Stará sa čudovala, ako to mohla tak chytro urobiť, ale nepovedala nič, len začala tú krásnu tanečnicu chváliť.
Knieža bol smutný-neveselý, že sa nemohol nič dozvedieť o tej peknej dievke. ‚Ale, po tretí raz mi už veru neujde,‘ pomyslel si.
Na tretiu sobotu, keď bola hostina, macocha kázala sirote doma zastať, vzala mericu múky, mericu popola, zmiešala všetko do kopy a naručila jej to na čisto prebrať, kým sa nevráti.
‚Veď ty teraz neujdeš mojej metle,‘ pomyslela si macocha a odišla. Smutná už iba holúbky vyčakúvala, lebo vedela, že by sama múku od popola nemohla oddeliť.
A holúbky, veru, aj prišli a doniesli ešte krajšie šaty ako dosiaľ. Celá sa v nich naša sirota ligotala. Holúbky jej zase prikázali, aby nikomu nezradila, kto je, odkiaľ je a žeby ešte pred macochou prišla domov.
Ako prišla na tanec, knieža sa len okolo nej mal. Ale darmo ju z očí nespustil, Dievčina sa mu nad ránom stratila a hybaj! bežala domov. Lenže knieža figliar dal predo dvere smoly vyliať a na tú smolu sa prilepila jej črievička. Čo mala chúďa robiť? Nechala ju tam a bežala ďalej, aby ju len macocha nezastihla. Chytro sa preobliekla, holúbkom poďakovala a už tu bola aj macocha.
- Či si všetko prebrala? – skríkla hneď odo dverí.
- Prebrala, – riekla sirota ticho.
Darmo sa pajedila macocha, robota bola krásne porobená. Nuž o chvíľu začne rozprávať, čo sa prihodilo tej peknej paničke, ktorá ustavične s kniežaťom tancovala.
Kto bol radšej ako knieža, keď našiel črievičku? Hneď poslal svojich najvernejších vojakov po okolitých zámkoch hľadať dievčinu, ktorá tú črievičku stratila. Keď nič nenašli, pobrali sa hľadať po dedine z domu do domu, ale nikde nenašli dievča, čo by mohlo obuť stratenú črievičku. Všade pochodili, ale darmo, až naostatok prišli aj k nášmu horárovi a spytujú sa macochy, či má dievčence.
- Mám, jednu, – odpovie táto, lebo pred chvíľou sirotu na pôjd pod koryto schovala, aby ju vojaci nevideli.
Vojaci hneď kážu privliecť macochinu dievku, žeby si obula tú črievicu. Keď macocha videla, že je črievica maličká, odrezala chytro v kuchyni dcére kus päťy, zalepila jej ju masťou zo živého striebra, obviazala a potom dcéru priviedla. Vojaci probujú a hľa! dcéra topánku horko-ťažko obula. Nevidelo sa im, že majú takú špatu zaviesť kniežaťu, ale čože mali robiť? Topánku obula a matka dievku hneď vystrojila, nuž museli ju vziať.
Sirôtka zatiaľ na pôjde pod korytom žalostne plakala. Keď ju počul kohútik, zaletel do pitvora a zakikiríkal:
- Pekné dievča pod korytom a pľuhavé v črievici!
Stará ho hneď vyháňala:
- Tento kohútisko mi vždy toto kričí! Heš von, heš!
Vojaci sa divili, čo to za kohúta má, ale stará ich ošudila:
- Ach, veď to mu chlapci jazyk podrezali a naučili ho iba toto kričať.
Keď viedli macochinu dcéru do koča, kohút zase zakričal:
- Pekné dievča pod korytom a pľuhavé v črievici!
Predsa sa im to čudným zdalo, zastali a kohút zase svoje nôti:
- Pekné dievča pod korytom a pľuhavé v črievici!
Vojaci už nebrali vec na žart.
- A kdeže máte to koryto? – spýtali sa dievky. A tá vyhŕkla:
- Nuž kdeže by bolo? Na povale.
Darmo tajila macocha, že koryto nemá, lebo sa jej rozštiepilo, vojaci hneď vybehli na povalu, vidia tam koryto, zdvihnú ho a nájdu pod ním uplakané dievča. Naskutku macochinmu dievčaťu topánku vyzuli a krásnej sirôtke ju obuli.
Ako tú špatu vyzuli, vidia, že pod obväzom má kus päty odrezanej a od bolesti na raty kričí. Ale sirôtke bola črievička ako uliata.
- No, – vravia vojaci, – ty si tá, ktorú náš pán hľadá, a nie iná.
Darmo sa macocha durdila ako morka, dievčinu zaviezli do zámku a knieža hneď vystrojil svadbu a veselie.
Aj otca pojala do zámku a tam si všetci šťastne žili a bolo im dobre.
Zdroj:
http://rozpravky.dannax.sk/rozpravka/popoluska/
|