Cache Vás privedie k prepadlisku Duča, ktoré si nie je možné nevšimnúť, jeho plocha je približne pol hektára a tiahne odtiaľ chladný vzduch. Skôr ako povesti o Sámelovi je dnešný človek schopný veriť tomu, že na tomto mieste sa prepadol strop časti Dobšinskej ľadovej jaskyne, nad ktorou práve kráčate.
Podľa povesti v týchto miestach začiatkom 18. storočia zbíjal zbojník Sámel. Zachovalo sa o ňom viacero povestí. Jedna z nich hovorí, že prepadlisko vzniklo na mieste, kde mal Sámel v podzemí ukryté svoje nazbíjané bohatstvo, nebolo celkom jeho, pretože ho zbíjal pre ducha podzemia Kovolada. Keď hrozilo, že ľudia odhalia, kde sú poklady ukryté, Kovovlad zatriasol horou a vytvoril prepadlisko, aby sa k bohatstvu nikto nedostal. Druhú povesť Vám vyrozprávame nižšie...
Na večerných pasienkoch ľud si tak povráva, že raz jeden zbojník bol.
Vraj bol diabol samý!
Rodákom bol z Dobšinej, Samuelom zvaný.
V Hanyseji rokľa je, vôkol nej pyšné skaly,
cesty žiadnej nieto k nej len chodníček malý.
V nej zbojnícka družina našla si vždy skrýšu,
keď po zboji hľadala odpočinku ríšu.
Miesto „jatkou“ zvané tam a vôkol hustý les.
Zabíjali tam statok mávali často ples.
Jedli, pili, tančili, vyčkali deň skorý,
ich veselé zábavy kryli čierne hory.
Čo získali za zboji sám Samuel skrýval,
nedožičil druhému, o poklade sníval.
V chodbách blízkej jaskyne – v jeho tajnom sklade,
stáli zlatom plnené sudy v dlhom rade.
O jaskyni nik neznal, ani jeho blízki.
Často ho však trápilo, načo toľké zisky!
Akože ich užiť má niekde v ríši ticha,
keď svedomie – čierňava ho vždy páli, pichá.
Aj zboj by už rád nechal a vrátil sa domov,
keby mohol voľne žiť a ísť cestou novou.
Šibenica naň čaká, za hriechy odplata,
nepomôžu mu nič v tom jeho sudy zlata.
Za smrť smrťou sa platí, taký zákon v kraji.
Nemal zabiť priateľa, keď do tanca hrali
a potom ujsť pred súdom a dať sa do zboja.
Pre takýchto hriešnikov šibenice stoja!
S rokmi aj strach pribudol o vzácne poklady,
nedôvera vzrastala voči druhom z mladi.
Povedal si: nik po mne nezdedí bohatstvo
(načo by aj, veď by s ním dával kliatbu, rabstvo).
Dvoch zbojníkov do Spiša poslal po murára,
zaviazali mu oči, vraj nech nepotára,
kde bol a čo urobil. A poklady skryli.
By ich nikto nenašiel, všetky stopy zmizli.
Po niekoľkých dňoch murár slepý stál pri ceste,
nevediac, kam pobrať sa, bdel na jednom mieste.
S dukátmi batôžtek držal v ruke chladnej,
v druhej chlieb so slaninou, plat to zmluvy zradnej.
Povozníci našli ho, keď šli tade domov.
Rozpovedal im všetko, koľko múk a bôľov
prežil u týchto diablov v neznámej mu stráni.
Jamky miesto očí mal, všade samé rany.
Zázrakom im ušiel len, keď sa pohádali,
bo Samuel nedelil, to čo nazbíjali.
V tom, keď toto rozprával strašne zadunelo.
Zem stŕpla a všetko sa strachom na nej chvelo.
To tam v diali zhrmelo, kde zbojníci žili.
Iste ich zem prehltla keď sa v hádke bili.
Ej, veruže boli tam pre chamtivosť hádky
a keď vodca tvrdý bol, necúvli už spiatky.
Rozhodli sa na mieste zničiť Samuela,
on však v hneve velikom rýchlo ako strela
vybral pištoľ z opasku a tresk v sudy s prachom.
A stalo sa, čo mnohým neuniklo zrakom.
Výbuch všetko roztrhal, jaskyňu i bralá
a čo živé dokola prepadlina vzala.
V nej zbojníci smutný skon spolu s vodcom mali,
nazbíjané poklady so sebou si vzali.
Dnes na tomto mieste je prepadlina Duča.
Lesy vôkol nej, ak predtým snívajú a hučia
a priehlbeň nešťastnú ľud náš zhora – zdola
na pamäť tých zbojníkov „Sámelová“ volá.