V druhej polovici 13. storočia žil istý Mese, ktorý so synmi Ladislavom, Tomášom a Petrom získali v roku 1288 práva najnižšej vrstvy zemanov, zviazané s vojenskou povinnosťou v kráľovskom vojsku. S Mesem a jeho potomkami a dedičmi boli úzko späté nielen dejiny Nežitoviec, ale aj Hliníka, Bukoviny, Svätej Anny a oravskej dediny Malatiná.
V roku 1262 kráľ Belo IV. dal lukostrelcovi Isombarovi a kamenárovi Hongovi za predchádzajúce služby, nepochybne na hrade Liptov, územný majetok v rozsahu 3 popluží, ležiaci pod hradom. Tento majetok len krátko patril novým majiteľom. Čoskoro ho získal Ladislav syn Meseho. Tento majetok bol základom pozemkového vlastníctva zemanov z Nežitoviec.
Mese sa na získanom majetku usadil a osada dostala podľa zvyklostí názov odvodený od jeho mena. Jej maďarský tvar Meseháza sa vyskytuje v písomnostiach zo 14. - 16. storočia, kým súdobý slovenský názov Mežice v písomnostiach zo 16. storočia. Z toho názvu sa fonetickou úpravou vytvoril novodobý názov Nežitovce.
Nežitovce zostali majetkom tamojších zemanov a ich príbuzných zo Svätej Anny od 13. storočia až do roku 1575. Vtedy ich získali Kubínskovci, ktorí tu usadili aj poddaných. V roku 1600 tu stáo 5 poddanských domov. Zo zemianskej osady sa zmenili na malú dedinku s poddanským obyvateľstvom. Zemepáni z Nežitoviec pravdepodobne v polovici 18. storočia poskytli poddanským domácnostiam malé pozemky, na ktorých okolo roku 1771 hospodárili 4 sedliacke domácnosti.
V roku 1828 stálo v Nežitovciach 8 obývaných domov, v ktorých žilo 57 dospelých obyvateľov, z toho 54 evanjelikov a traja rímskokatolíci. Aj na začiatku 19. storočia boli Nežitovce malou dedinou len s poddanským obyvateľstvom. V polovici 19. storočia splynuli s obcou Bobrovník.
Nežitovce ležali v dolnej časti údolia Bukovinského potoka, v strednej časti Liptovskej kotliny, v nadmorskej výške okolo 560m. Zanikli pri výstavbe vodnej nádrže Liptovská Mara.