Pútnické miesto Skalka pozostáva z dvoch objektov: Malej a Velkej
Skalky
MALÁ SKALKA - dvojvežový kostolík postavený v
románskom slohu sa spomína po prvý raz v r. 1208. Bol zasvätený
sv.Benadikovi. V r. 1520 dal Juraj Turzo na jeho mieste vybudovat
kaplnku, ktorú v r. 1745 jezuiti rozšírili do súcasnej
podoby a pristavili k nej dve veže.Sv. Andrej-Svorad a Benadik
sa stali patrónmi nielen Skalky, ale celej nitrianskej diecézy. Ich
uctievanie sa okrem našich krajov coskoro rozšírilo
aj na Morave, v Cechách a v Polsku.
Heslo „ORA ET LABORA – MODLI SA A
PRACUJ“ ktorým sa sv. Andrej-Svorad a Benadik riadili po
celý svoj pozemský život, našlo pokracovatelov aj v
dnešných casoch.
Najstaršou zachovanou správou o živote našich
svätcov je legenda „Život svätých pustovníkov
Svorada-vyznavaca a Benadika-muceníka“ od pätkostolského
biskupa sv. Maurusa z pol. 11. stor. Ako novic v zoborskom
kláštore sv. Hypolita videl na vlastné oci mnícha Svorada a
neskôr sa spriatelil s jeho uceníkom Benadikom.
BENEDIKTÍNSKE OPÁTSTVO
založil na Skalke v r. 1224 nitriansky biskup Jakub I. na
pamiatku pustovníkov sv. Andreja-Svorada a Benadika.
Kláštoru sa pripisoval velký význam – stal sa
duchovným centrom Považia. Rozvoj kláštora
prerušil v r. 1241 vpád Tatárov. Na život
tunajšieho ludu i kláštora dolahla v r. 1300
–1321 tvrdá päst Matúša Cáka. Celých sto rokov (r.
1321 – 1421) nik nevyrušoval tichý, bohabojný
život reholníkov. Hlásali slovo Božie, konali misie. V r.
1421 sa ani bohatá Skalka nevyhla husitským vojnám. Generál
Katzianer dobyl v r. 1528 Trenciansky hrad a rozohnal benediktínov
na Skalke. Od r. 1528 – 1645 bol majetok kláštora v
rozlicných rukách.
PRÍCHOD JEZUITOV
Spolocnost Ježišova prišla na Skalku v r.
1645 so slovami „A. M. D. Gl. – Na väcšiu slávu
Božiu“. Jezuiti obnovili kláštor a prilahlé
budovy, vystavali Kalváriu. Postupne zrekonštruovali Malú i
Velkú Skalku. 21. júla 1773 zrušil pápež Klement XIV.
reholu jezuitov, a tak koncí duchovný rozkvet a
najslávnejšia doba Skalky. Kláštor zacal
pustnút.
Púte na Skalku sa konávali okrem 17. júla na Bohuslava, aj na
sviatok sv. Marka a sviatok Nanebovzatia Panny Márie
(15.augusta).
Veriaci z okolitých dedín sa od rána schádzali na námestí v
Trencíne. Po sv. omši – okolo ôsmej sa pohla procesia
na Skalku. Vpredu niesli kríž, za ním krácala
mládež.
Nasledoval knaz. Procesiu viedol arcibiskup ostrihomský, inokedy
biskup nitriansky, prepošt novomestský a pod. za asistencie
8 knazov. Išli pešo – aj spät. Za nimi krácal
pán Trencianskeho hradu s celou suitou. Za nimi starosta mesta s
celým magistrátom. Všetci oblecení v ciernom. Pred nimi nesú
zástavu mesta. Za magistrátom nasledovali cechy – každý
má svoju zástavu. Najprv idú krajcíri, po nich zlatníci, súkenníci,
cižmári, mlynári, mäsiari, tesári, ševci, stolári,
kožušníci, murári, hrnciari, klobucníci, pivovarici,
pekári. Za cechmi nasledovali jednotlivé dediny pod zástavami a so
svojim knazom. Týchto pútí sa pravidelne zúcastnovali tisíce
ludí.
Nie inak je tomu i dnes.