Určite si poviete, čo tento zase otravuje s morušou – áno, kešku venovanú moruši už mám (dokonca aj listing ďalej nižšie bude rovnaký, ako pri tej prvej), ale to je len taká mladucha, deva. A bolo by mi ľúto nevenovať ešte jednu, tejto krásnej moruši v najlepších rokoch, najmä vtedy, keď sa jedná o vzácnu variantu, až endemit – morušu šípovú (morus alba canina). Áno, a beriem aj to, že mi asi nebudete veriť (asi tak, ako aj pri lipe sťahovavej) – takže nezostáva nič iné, len aby ste sa išli osobne presvedčiť.

Veľa šťastia pri odlove a dajte si pozor, aby ste sa nepopichali 

Moruša

Kto má pozná, vie, že stromy mám rád. Kto ma pozná bližšie, vie, že niektoré mám ešte radšej, a kto ma pozná veľmi dobre, vie, že osobitné miesto medzi nimi má moruša. Neviem, čím to je – možno tým, že u starkej na dvore boli dve, a to také veľké, že zatienili celý dvor. A ďalšia vzadu v záhrade. Možno tým, že ďalšia u kamaráta na záhrade. Možno tým, že ďalšie dve boli vedľa hlavnej cesty v dedine. Ale hlavne zrejme tým, že mi tieto „stromové maliny“ veľmi chutia – či už biele, alebo čierne. Až tak, že jednu máme aj na dvore. Mimochodom, tá je skutočne sťahovavá, nie ako už spomínané lipky z mojej mysterky v Porube (to je len tzv. fabulácia) – je už na treťom mieste. Prvé bolo u sestry na záhrade, potom som ju zasadil ja na záhrade v Poluvsí, keď sme tam bývali – a keď sme sa sťahovali do Kanianky, nenechal som ju veru tam, ale zobral (napriek varovaniam, že to neprežije) so sebou, a tretí krát zasadil. K nemalému prekvapeniu znalcov a znalkýň botanických vied sa chytila a náramne prospieva – však sa v lete stavte na koštovku .

A aby to nebolo len moje slohovanie, nech sa páči, tu sú veľmi zaujímavé informácie o morušiach aj z iných, znalejších zdrojov (autor: Laco Bakay):

Zabudnuté poklady slovenských záhrad: Moruše

Je len málo takých ovocných stromov, ktoré v horúci letný deň osviežia tak dobre ako plody morúš. Vedel to už aj rímsky básnik Quintus Horatius Flaccus, ktorý už v 1. v prvom storočí n. l. vedel, že: „Ten prežije v zdraví leto, kto bude jesť po raňajkách čierne moruše trhané zo stromu, kým nepáli slnko.“

Vedela o tom aj Mária Terézia. Počas jej vládnutia sadili moruše biele popri cestách, aby pocestní mali po ruke mimoriadne svieže ovocie, ktoré si môžu vychutnať v tieni košatých stromov. Moruše čierne sa, pre zmenu, udomácnili vo viniciach, kde poskytovali sladkokyslé plody vinohradníkom ako občerstvenie.

Čo by sme mali o morušiach vedieť?

Naši starí rodičia sadili dva druhy morúš. Morušu bielu a morušu čiernu. Obe moruše pochádzajú z východu. Moruša čierna pochádza z oblasti od Sýrie až po Irán a Afganistan, kým moruša biela až z ďalekej Číny. Oba stromy boli privezené spolu s priadkou morušovou za účelom produkcie hodvábu. Najprv doviezli morušu čiernu a až neskôr morušu bielu. Priadka morušová samozrejme uprednostnila mäkšie listy moruše bielej, ktoré jej chutili viac čo ovplyvnilo pomer pestovania morúš v prospech práve moruše bielej. Ľudia si postupne uvedomili, že tento strom ponúka oveľa viac, ako len potravu pre húsenice priadky morušovej. Presvedčili ich vynikajúce plody a morušové drevo, ktoré sa vyznačuje vysokou výhrevnosťou. Z plodov sa dajú vyrábať vynikajúce marmelády, džemy, víno či destiláty.

S veľmi zaujímavým spôsobom spracovania plodov morúš sa môžeme stretnúť v kaukazskom regióne. Zahustenú šťavu z plodov tam nalievajú na plátno. Toto plátno sa prikryje druhým plátnom a zavesí sa na sušenie, podobne ako my sušíme posteľnú bielizeň. Vysušená „lekvárová“ placka sa stáča a z tej sa narezávajú hotové „morušové koláčiky“ bez akýchkoľvek prísad.

Za zmienku pri morušiach stojí zaujímavý spôsob jej šírenia. Staré stromy s dutinami sa okrem rozmnožovania semenami rozširujú aj netradičnou cestou, podobne ako vŕby, tak, že sa jednoducho rozčesnú a konáre v mieste kontaktu so zemou zakorenia a vytvoria „nové stromy“.

Zoberme si však morušu čiernu a bielu pod lupu, keďže sa od seba dosť odlišujú.

Moruša čierna

K moruši čiernej sa viaže, jedna zaujímavá príhoda, ktorá hovorí o tom ako sa zrodila moruša trnavská. Botanická zápletka s morušou trnavskou sa začala v polovici júna 1947, keď František Strelka, riaditeľ ovocinárskej školy v Šali, poslal konárik tejto dreviny z katastra obce Častá českému botanikovi Karlovi Dominovi. Profesor Domin prišiel k záveru, že konáriky z Častej sú nový, zatiaľ nepopísaný druh moruše, ktorú nazval morušou trnavskou. Podľa znakov usúdil, že ide o kríženca moruše čiernej a moruše červenej pôvodom zo Severnej Ameriky. Jeho tvrdenie moderné vedecké metódy vyvrátili a tak je moruša trnavská len odrodou moruše čiernej, ktorá má väčšie plody.

Moruša čierna má tuhé, kožovité, ba až drsné listy, ktoré sú zospodu chlpaté. Strom nedorastá do takých rozmerov ako moruša biela a rastie aj výrazne pomalšie. Plody dozrievajú od júla do septembra a ich dĺžka je 1 až 3 cm. Hmotnosť jednotlivých plodov býva až 16 gramov. U moruše čiernej sa na jednom konári nachádzajú kvety len jedného pohlavia. Je to bežný jav v čeľadi morušovitých, u ktorých sa môžu vyskytnúť aj „dočasné“ dvojdomé jedince. Je samoopelivá. Vrúbľuje sa často na semenáče moruše bielej, aj keď tieto dva druhy nespolupracujú veľmi dobre a v mieste štepenia vznikajú nádorovité útvary, ktoré v neskoršom veku vedú k odumretiu stromu. Oveľa lepšie výsledky sú pri vrúbľovaní na vlastný semenáč. Treba však rátať s pomalším rastom a neskorším nástupom plodenia takýchto stromov. “Hlavným mestom“ moruše čiernej je Pukanec a prírodný výtvor Pukanské moruše čierne rozhodne stoja za návštevu.

Moruša biela

Moruša biela je menej náročný druh, ktorý sa vyskytuje v teplejších oblastiach Slovenska. Často bola sadená ako stromoradie popri cestách. Tieto aleje však pomaly dožívajú a nenahrádzajú sa. V tradičných dvoroch južanských gazdov bola moruša biela sadená ako zdroj obživy pre hydinu, ktorá s obľubou konzumovala popadané plody. Listy moruše bielej sú lesklé a často členité, najmä na mladších stromoch. Farba plodov je rôzna. Môžeme nájsť biele, šedé, ružové, červené až čierne. To isté môžeme povedať aj o veľkosti plodov. Napríklad odroda “Pakistan” má až 8 centimetrov dlhé plody. Stromy dorastajú do väčších rozmerov a vyznačujú sa silnou energiou rastu. Kvôli tejto vlastnosti a spomínanej vysokej výhrevnosti dreva sa s ňou experimentuje ako s drevinou na energetické účely. Vrúbľuje sa do vlastného semenáča s dobrými výsledkami a takto sa dá urýchliť aj rodivosť stromu. Semenáče majú tendenciu rodiť až okolo 15 roku života, i keď strom je od 5 až 6 roku obsypaný samčími kvetmi.

Moruše si zaslúžia našu pozornosť kvôli ich kráse a nenáročnosti. Je to strom, ktorý sa vám odvďačí vynikajúcimi plodmi bez väčšej starostlivosti. Otázka je, či chcete tú čiernu alebo tú bielu.

No mne osobne je to jedno – hlavne nech je

Ďakujem Andrea.Pu za povolenie pripojiť sa k sérii

Príjemný odlov

Štartovacia výbava: logbook a ceruzka