Ložiská železných rúd v okolí Hrádku.
Bane na ložiskách železných rúd v okolí Hrádku patria k najstarším v Gemeri. Už v 12. storočí boli v štítnickom údolí povestné továrne na výrobu mečov a iných zbraní. Surovinu na ich výrobu poskytovali hrádocké bane. Oxidačné pásmo ložísk na Dolnom Hrádku sa nachádzalo blízko povrchu, čo umožnilo otvoriť ložisko plytšími sondami, ktoré rozširovali a dobývali lomovým spôsobom.
Podrobnejšie údaje o histórii baníctva do konca 18. storočia sa nezachovali. Banskými podnikateľmi v oblasti boli prevažne statkári a majitelia železiarní, ale i ťažiarstvá utvorené z baníkov, ktoré predávali rudy blízkym železiarniam. Statkárske rodiny vlastnili v 18. storočí okrem baní aj 22 slovenských pecí s príslušnými hámrami.
V roku 1801 bola na Dolnom Hrádku najintenzívnejšia banícka činnosť, keď tu pracovalo 32 súkromných podnikateľov a ťažiarstvo ochtinských baníkov. V roku 1835 vzniklo ťažiarstvo Konkordia, ktoré v roku 1856 prešlo do vlastníctva rodiny Sarkányovcov. Táto má najväčšie zásluhy na výstavbe železiarskeho priemyslu v údolí Štítnika. Slovenské pece, od polovice 19. storočia, postupne zanikali a nahradili ich vysokými pecami. Rudy z ložísk na Hrádku zhutňovali v Štítniku a Kunovej Teplici. Po vyčerpaní vhodných zásob suroviny na ložisku Dolný Hrádok, začali v druhej polovici 19. storočia intenzívne otvárkové práce na sideritových šošovkách Horného Hrádku. Nepriaznivé úložné pomery neumožnili koncentráciu ťažby, a tak skoro každú šošovku otvárali samostatnou úvodnou štôlňou. Na severnej strane boli začiatkom minulého storočia štôlne Fridrich, Štefan, Kobelarka, Agneta, Alžbeta a Dedičná. Hneď ako štôlňa dosiahla ložisko, začali s prípravou na dobývanie. Väčšie šošovky dobývali priečnou výstupkovou metódou. Vŕtacie práce a nakladanie vykonávali ručne, rozpojovanie pomocou trhavín, doprava bola ručná banskými vozíkmi. Na sústredenie ťažby, boli na povrchu jednotlivé štôlne spojené sústavou povrchových úzkokoľajných tratí a zvážnych, pomocou ktorých sa rúbanina dopravovala k nakladacej stanici lanovky. Dĺžka lanovky, postavenej v roku 1902, bola 4,8 km a spájala ložiskovú oblasť Horný Hrádok s vysokou pecou v Štítniku. Vedľa vysokej pece postavili ešte v roku 1897 výkonnejšiu pražiareň rúd, čím zabezpečili efektívnejšie zužitkovanie sideritovej rudy. Ankerity s vyšším obsahom železa dobývali tiež a využívali ich ako prísady pri zhutňovaní. Pokusy s využívaním okrových rúd z Dolného Hrádku nemali praktický význam. Prevádzku vysokej pece zastavili v roku 1909.
Celý majetok v roku 1910 odkúpil štát, ktorý pokračoval v podnikaní. Od nasledujúceho roku rudu prepravovali do vysokej pece v Tisovci, o dva roky neskôr rekonštruovali pražiareň v Štítniku a vybudovali železničnú vlečku do stanice Štítnik. V ťažbe pokračovali na ložiskách Horného Hrádku, pokúsili sa aj o využitie okru na výrobu farbiva, ale k ich pravidelnému dobývaniu nedošlo. Po roku pokračovali v ťažbe až do roku 1927, kedy pre vyčerpanie ložísk ťažbu zastavili.
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia uskutočnili geologický prieskum ložísk, ktorý v roku 1955 ukončili výpočtom zásob nerastnej suroviny na ložisku Horný Hrádok. Nasledujúceho roku ložiská prevzala ťažobná organizácia železorudných baní, ktorá vykonávala banské práce na ložisku Horný Hrádok do roku 1960 a na ložisku Dolný Hrádok do roku 1967.
(zdroj: https://www.majgemer.sk/banictvo/item/7113-strucne-dejiny-tazby-lozisk-nerastnych-surovin-v-gemeri-8 )
Samozrejme momentálne sa nenachádzaš na mieste, na ktorom sa ťažilo. Nachádzaš sa na rozhraní dvoch okresov - Revúca a Rožňava a zároveň na rozhraní banskobystrického a košického kraja, v sedle Hrádok v nadmorskej výške približne 860 m.n.m. Je to moja obľúbená cyklistická trasa a často tadeto chodievam. Málokto však vie, že aj tu kedysi dávno prebiehala ťažba nerastných surovín. Umiestnenie kešky však súvisí s baníctvom. Už vieš kde je, však? :-)
(zdroj: Marcelka78)