Počiatky územnej správy na Slovensku siahajú ešte do čias Veľkoslovenskej ríše, nazývanej zemepisne Veľká Morava v období rokov 833 až 907. Tento systém sa postupne stal najvýznamnejším pevne organizovaným štátnym útvarom v stredoeurópskom priestore. Zahŕňal však územie nielen súčasného Slovenska, ale aj Čiech, Panónie, častí Poľska, Nemecka (Srbská Lužica) a Rakúska. Opieral sa o systém hradísk, na čele ktorých stáli Vladykovia alebo Župani. Najvýznamnejšie hradiská a teda centrá správy sa na terajšom území SR nachádzali v Nitre, Devíne, Bratislave, Ducovom, Pobedime, Bíni a Zemplíne.
Po rozpade Veľkoslovenskej ríše a konštituovaní Uhorského kráľovstva v roku 1000, sa územie Slovenska dostalo do područia Poľska, čo trvalo do roku 1029, kedy bolo opätovne začlenené do Uhorského kráľovstva. Uhorská hradská sústava kopírovala štruktúru a hierarchiu hradiskovej tzv. veľkomoravskej sústavy. Slovensko v rámci Uhorska netvorilo osobitný štátny útvar a územná správa sa zhodovala s celouhorským vývinom.
Územie sa delilo na tzv. komitáty, ktoré boli vyššími územnosprávnymi celkami v rámci hradskej sústavy. Majetky panovníkov postupne prechádzali do rúk svetských a cirkevných hodnostárov, čím sa i menil charakter územnej správy na stoličný, neskôr na župný. Od 14. storočia do rozpadu Uhorska v roku 1918 sa prakticky župné zriadenie menilo len veľmi zriedkavo a v detailoch – napríklad pri zlučovaní niektorých menších žúp do väčšieho celku (napr. zlúčenie Gemerskej a Malohontskej župy do jednej pod názvom Gemersko-Malohontská župa). Na čele žúp stáli župani, ktorí podliehali panovníkovi.
Na území Slovenska boli počas trvania Uhorského kráľovstva nasledovné župy: Prešporská, Nitrianska, Trenčianska, Turčianska, Oravská, Liptovská, Zvolenská, Spišská, Šarišská, Zemplínska, Užská, Abovsko-Turnianska, Gemersko-Malohontská, Novohradská, Hontianska, Tekovská, Ostrihomská, Komárňanská, Rábska a Mošonská. Z nich až 10 zasahovalo aj do územia súčasného Maďarska.
Vznikom Československej republiky v roku 1918 došlo aj k zmenám v územnom usporiadaní krajiny. V prvých rokoch existencie ČSR ešte pretrvávalo staré Uhorské členenie na župy (do roku 1922), avšak zmena hraníc si vynútila zmenu aj územnosprávneho usporiadania v ČSR, keďže starý systém bol pre nový štát nevyhovujúci. V roku 1923 bolo prijaté nové územnosprávne členenie, ktoré územie Slovenska rozdelilo na 6 žúp: Bratislavskú, Nitriansku, Považskú, Pohronskú, Podtatranskú a Košickú. V rámci žúp vznikli aj okresy. Tento stav pretrval s menšími obmenami (odtrhnutie území na južnom a severnom Slovensku po Viedenskej arbitráži 2. 11. 1938, či rozpad ČSR v r. 1939, alebo odtrhnutie Zakarpatska v roku 1945) až do roku 1949.
Po uchvátení moci KSČ vo februári 1948, a v súvislosti s premenou ČSR na socialistickú spoločnosť, hospodárskymi a politickými zmenami, potreboval vtedajší režim taktiež pristúpiť k reforme územného usporiadania. Na Slovensku zostal konštantný počet žúp – 6 – zmenili sa len ich hranice a názov na „kraje“. Vznikli tak: Bratislavský, Nitriansky, Banskobystrický, Žilinský, Košický a Prešovský kraj.
V roku 1960 napokon došlo ešte k zlučovaniu jednotlivých krajov, ako aj k redukcii okresov. Na Slovensku tak zostali 3 kraje: Západoslovenský, Stredoslovenský a Východoslovenský, s krajskými mestami Bratislava, Banská Bystrica a Košice. Toto krajské usporiadanie pretrvalo až do roku 1996. V roku 1969 došlo k federalizácii ČSSR a Slovensko sa tak stalo jednou z dvoch republík tvoriacich ČSSR. V roku 1990 sa z ČSSR stala ČSFR. 1. 1. 1993 sa ČSFR rozdelila a vznikla Slovenská republika.
Po vzniku SR bolo taktiež potrebné uskutočniť reformu verejnej správy a v súvislosti s pripravovaným členstvom v EÚ taktiež decentralizáciou verejnej správy. V júli 1996 sa Slovensko administratívne rozdelilo na 8 krajov a 79 okresov (z toho 9 mestských – 5 v Bratislave a 4 v Košiciach). Nové rozdelenie bolo kritizované, a tak v roku 1998 nová vláda začala presadzovať odlišnú decentralizáciu a reformu, ako aj územné usporiadanie. Ako splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy bol vymenovaný Viktor Nižňanský, ktorý vypracoval viacero projektov. Podľa neho sa mali nové kraje nazývať župami a rešpektovať historické hľadisko. Jeho návrh predpokladal 12 žúp. Politické strany však nedokázali prijať jeho víziu a ani sa dohodnúť na kompromise.
Napokon prekvapujúco zvíťazil v roku 2001 pôvodný model 8 krajov, ktoré sa krkolomne nazvali „Vyššie územné celky“ – VÚC. V tom istom roku sa 2. decembra uskutočnili aj historicky prvé voľby do VÚC. Na čele VÚC stoja predsedovia VÚC volení občanmi príslušného kraja v dvojkolovej priamej voľbe na 4-ročné funkčné obdobie. Občania takisto volia poslancov VÚC priamou voľbou vo volebných obvodoch, ktoré určujú hranice okresu. Počet volených poslancov je úmerný k počtu obyvateľov daného volebného obvodu. Poslanci sú taktiež volení na 4 roky.
Okres je druhá najmenšia administratívna jednotka Slovenska. Je štatistickou a územnou jednotkou. V súčasnosti je na Slovensku 79 okresov, pričom hlavné mesto Slovenska, Bratislava, je rozdelené na päť okresov a Košice na štyri okresy.
Ulica je verejná časť sídla spájajúca budovy v urbanistickom kontexte, kde sa ľudia môžu slobodne zhromažďovať, stretávať a pohybovať sa. Ulice môžu byť jednoduché, tvorené hlineným povrchom, častejšie sú spevnené tvrdým, trvalým povrchom ako napríklad kameňom alebo betónom. Časti ulíc môžu byť upravené asfaltom, vybavené koľajami alebo inak pripravené na inú ako pešiu dopravu.